Pamätám si
na ten deň, je začiatok mája, v záhrade kvitnú jablone a ja sa cez okno
dívam na M., ktorý fotí kyticu položenú na bielej stoličke, ktorú sme aj so
stolom a ďalšou stoličkou priniesli od susedov. Podíde ku mne brat a ja
mu hovorím, že kedysi sa mi pri slove secesia
vybavil presne tento biely nábytok susedov, koláč na tanierikoch a čaj podávaný
v porcelánových šálkach počas neskorých jarných večerov.
Potom dom
vonia kávou a tužidlom na vlasy, žehlíme šaty a deti naťahujeme do
pančúch, čistíme im topánky, na ktoré sa v záhrade lepí pokosená tráva, berieme ich do náručia, lebo mrnčia, snažíme
sa ich presvedčiť, aby sa aspoň na okamih pozreli do objektívu.
Na druhý
deň studený vietor rozfukuje po záhrade biele balóny, sedíme v kuchyni a aperolom
si pripíjame na zdravie mladomanželov. Syčanie vyprážajúcich sa rezňov, zurčanie
vody, ktorú lejem kvetom do vázy, krájanie svadobnej torty peknej ako obrázok. Myslím
na Emu, ktorá sa po svadobnom obrade rozbehla von z kostola, aby mohla čo
najrýchlejšie plašiť holuby, obraz pripomínajúci vydávajúcu sa Julie Delpy v Bielej.
Popoludní všetci spia, zbadám vrabca, ktorý chvíľu poskakuje po podobločnici , zakryjem
bosú Eminu nohu trčiacu spod pásikavej periny a potom už spím a vo sne
naháňam oblečená do svadobných šiat, aj s Emou a Julie Delpy, parížske
holuby.