34,35/52

Slnečné dni po žatve voňajúce hnijúcim ovocím, krkavce, ktoré letia príliš nízko a my počujeme trepot  ich krídel,  riekanka o lánoch žita,  ktorú Eme hovorím 29. augusta, keď sa na poli hrá, že spí a ja musím sledovať  jej zatvorené oči. Cestovanie autobusom aj s Eminou sesternicou do dedín v okolí, kráčať lesnými cestami a na stromoch hľadať turistické značky, utekať pomedzi kríky čučoriedia a potom padať do blata, vracať sa unavení slnkom. Neskoré olovranty s M., ktorý nám rozpráva, koho liečil v nemocnici, tá pekná cesta, po ktorej vždy skoro ráno cestuje a ja sa vtedy budím a predstavujem si, čo v tej chvíli práve vidí. Večerný vietor a chlad pred západom slnka, kytica z ďateliny, septembrové kúpanie vo vodách L. Mary, utieranie sa  do svetrov, pišťanie dievčatka, z ktorého sú iní prekvapení, z ktorého bolia uši. Pohľad do izby už skoro za tmy, Ema, ktorá sedí na zelenom nočníku a M. jej  číta, pätnásť minút, tridsať, treba prečítať všetko. Ležať pri zaspávajúcom dieťati a v mysli tvoriť vety do poviedok, šepkať si s Bohom tajomstvá, plánovať ďalší deň, tešiť  sa na dlhé raňajky, svietiť neskoro do noci a veľa čítať.