Po obede je čas na hry v slnečnej
izbe. Hádžeme si ružovú trblietavú loptičku, Ema sa potkýna a napodobňuje
let motýľov, Ema tancuje, skladá so mnou bielizeň a pospevuje si la-la. Keď
sa mi zdá, že je už unavená, vezmeme si hŕbu knižiek a ideme si čítať. Ukazujem
jej macka sediaceho na stoličke a nočník dievčatka Aničky, čo-to jej poviem o veveričke zbierajúcej
šišky a o diviakovi, ktorý hltavo zjedol svoj obed a teraz ho bolí
brucho. Po tretej knižke má Ema čítania dosť, objíme ma, napije sa mlieka
a zaspí. Poberiem sa umyť jej svetlomodrú misku a poupratovať
kuchyňu, v mysli sa vraciam k nášmu obedovaniu: dieťatko vyberá
z polievky rezance a zeleninu a ja mu hovorím: toto je kvaka,
toto je topinambur, toto je mrkva a tu je mäsko.
Odnášam z izby ľalie, nech
sa Eme dobre spí, vôňa kvetov začala byť nepríjemná, vtieravá. Môj otec chodil
dva dni po dome a rozmýšľal, čo ho tak dráždi. Bola to vôňa ľalií vyťahujúca
spomienku z jeho detstva: mŕtva príbuzná v rakve je obložená ľaliami,
je leto a čaká sa niekoľko dní, kým ju pochovajú, vzduch je horúci
a prenikavá vôňa ľalií má zabrániť šíreniu pachu z rozkladajúcej sa
mŕtvoly. Otec nám o tom hovorí pri obede, mame sa dvíha žalúdok, M. sa
smeje, Ema sa smeje tiež, aj s mrkvou a kvakou vo vlasoch.
Myslím na otcovu mŕtvu príbuznú
a so svojou knihou si líham k Eme, žmúrim do slnka a teším sa
z ticha, ktoré mi Emin spánok prináša. Prikrývam dieťatku chrbát a obraciam stránky, deti vo Vlnách
V. Woolfovej rastú a ich svety sú fascinujúce, svetlo medzi lístkami
ríbezľových kríkov mi pripomína aj moje detstvo a dozrievanie, aj ja chcem
ako Susan raz kráčať lúkou s mojími synmi a dcérami, ktorí boli
kedysi pozakrývaní v postieľkach sieťami na ovocie a budú, vyšší ako
ja, vrhať tiene na trávu.
Slnko zmenilo charakter izby, je
čas na olovrant a na hry, vravím čerstvo zobudenému dieťatku. Tak rada by som si ešte pospala a s Emou v náručí sa vyhrievala v slnečnej izbe, ale to sa jej samozrejme nechce. Chvíľu sa hráme a potom sa vyberieme ďalej
napĺňať náš deň. Vlakmi, suchými lístkami brezy a drobnými skalkami, ktoré
dlho, veľmi dlho spolu hádžeme do mláky na poľnej ceste.