Keď teraz myslím na august,
v spomienkach sa mi vybavujú dni, keď ma veľmi bolela hlava a bola
som chorá, keď bola chorá Ema a mali sme málo času a peňazí na výlety, na ďaleké cesty, ktoré vždy večer
pri pohľade na glóbus z viedenského blšieho trhu plánujem. Ešte stále celkom jasne vidím obrazy jednej z tých nocí: ja nadránom vraciam, Ema sa budí, M. ju drží
v náručí, som podráždená, podídem
k nej a snažím sa ju v pokoji nakŕmiť. Proces, ktorý si vyžaduje
veľkú dávku trpezlivosti a sebaovládania. A potom, napriek fyzickej
a psychickej únave, prežívame vďaka
húkajúcej sove a spievaniu lastovičiek krásne svitanie.
Počas augustových dní som
čítala denníky Etty Hillesum, možno aj kvôli nim som sa začala cítiť opäť obdarovaná svetom, ránami, keď sa rozhodujem,
ako využijem deň, tichá radosť, že z dní s batoľaťom sa dajú robiť sviatky,
lebo je to udalosť, keď sa s Emou dvadsať minút dívame na mača, ktoré
skáče po konároch slivky ako opica,
keď raz podvečer po horúcom dni jeme
grilované ryby a chodíme po tráve bosí, keď sledujeme vietor
v korunách stromov, Ema robí: ššš-ššš a jej modrosivé rozjímavé oči
mi vtedy pripomínajú oči dievčatka kdesi zo Sibíri. Takto naše dieťa hľadelo do
korún stromov aj na cintoríne vysoko v horách neďaleko baníckej osady, kde
sme sa vybrali raz v nedeľu, na
cintoríne prenikavo bzučali osy a ja som si predstavovala červené čiapky trpaslíkov
a permoníkov, ktorí sa možno s krompáčmi v rukách skrývajú za
kmeňmi smrekov a sledujú nás. Hory majú čarovnú moc, aj keď bola Ema mrzutá, mali sme v ten deň veľkú
radosť a môj otec nám potom cestou naspäť rozprával o svojej práci v bani, príbehy o srnkách, ktoré často pokojne postávali pri štôlni.
Pekné chvíle sme strávili aj s mojími
starými mamami, s tou mladšou v záhrade nad mestom a v jej presvetlenom byte
s parketami, kde Ema naťahovala bábike zo sedemdesiatych
rokov vlasy a šaty ušité z dederónu. Raz popoludní, keď sme s tou staršou, 90-ročnou starou
mamou pili kávu a jedli chlieb
s kozím syrom, začala Ema chodiť. Hoci stará mama už videla prvé kroky
svojich štyroch detí, možno aj niektorých vnúčat a pravnúčat, tešila sa
z Eminho ťarbavého chodenia ako zo zázraku.
Teraz, keď toto píšem, už
musím sedieť za stolom vo svetri, rána sú chladné a hory, ktoré vidím
z okna už majú jesennú ostrosť. Čoskoro začneme vyhrievať dom
kachľovými pecami a budeme intenzívne premýšľať, ako Emu od tých pecí
dostať. Po večeroch budeme s M. pozerať filmy s ponožkami na nohách (ktoré uštrikovala 90-ročná stará mama) a budeme si
hovoriť, že naše letné dni boli naozaj mimoriadne aj bez ciest a že v nich,
napriek všetkému, bolo veľa lásky.