4/52

   4/52: dopoludňajšie hodiny ornitológie - Ema mi ukazuje, kde je kavka, havran a sojka

3/52

   3/52: ranné prechádzky s výhľadom na hory, srnky a kravy máme najradšej

The 52 Project 1-2/52

       1/52: popoludňajší spánok po intezívne strávenom čase v kostole, dievčatko mávalo kňazovi a on jej, bozkávalo postavičky idúce do Betlehema, spievalo a tancovalo

         2/52: hry v slnečnej záhrade školy môjho brata v Rakúsku

Slnečná izba

Po obede je čas na hry v slnečnej izbe. Hádžeme si ružovú trblietavú loptičku, Ema sa potkýna a napodobňuje let motýľov, Ema tancuje, skladá so mnou bielizeň a pospevuje si la-la. Keď sa mi zdá, že je už unavená, vezmeme si hŕbu knižiek a ideme si čítať. Ukazujem jej macka sediaceho na stoličke a nočník dievčatka Aničky, čo-to jej poviem o veveričke zbierajúcej šišky a o diviakovi, ktorý hltavo zjedol svoj obed a teraz ho bolí brucho. Po tretej knižke má Ema čítania dosť, objíme ma, napije sa mlieka a zaspí. Poberiem sa umyť jej svetlomodrú misku a poupratovať kuchyňu, v mysli sa vraciam k nášmu obedovaniu: dieťatko vyberá z polievky rezance a zeleninu a ja mu hovorím: toto je kvaka, toto je topinambur, toto je mrkva a tu je mäsko.

Odnášam z izby ľalie, nech sa Eme dobre spí, vôňa kvetov začala byť nepríjemná, vtieravá. Môj otec chodil dva dni po dome a rozmýšľal, čo ho tak dráždi. Bola to vôňa ľalií vyťahujúca spomienku z jeho detstva: mŕtva príbuzná v rakve je obložená ľaliami, je leto a čaká sa niekoľko dní, kým ju pochovajú, vzduch je horúci a prenikavá vôňa ľalií má zabrániť šíreniu pachu z rozkladajúcej sa mŕtvoly. Otec nám o tom hovorí pri obede, mame sa dvíha žalúdok, M. sa smeje, Ema sa smeje tiež, aj s mrkvou a kvakou vo vlasoch.

Myslím na otcovu mŕtvu príbuznú a so svojou knihou si líham k Eme, žmúrim do slnka a teším sa z ticha, ktoré mi Emin spánok prináša. Prikrývam dieťatku chrbát a obraciam stránky, deti vo Vlnách V. Woolfovej rastú a ich svety sú fascinujúce, svetlo medzi lístkami ríbezľových kríkov mi pripomína aj moje detstvo a dozrievanie, aj ja chcem ako Susan raz kráčať lúkou s mojími synmi a dcérami, ktorí boli kedysi pozakrývaní v postieľkach sieťami na ovocie a budú, vyšší ako ja, vrhať tiene na trávu.

Slnko zmenilo charakter izby, je čas na olovrant a na hry, vravím čerstvo zobudenému dieťatku. Tak rada by som si ešte pospala a s Emou v náručí sa vyhrievala v slnečnej izbe, ale to sa jej samozrejme nechce.  Chvíľu sa hráme a potom sa vyberieme ďalej napĺňať náš deň. Vlakmi, suchými lístkami brezy a drobnými skalkami, ktoré dlho, veľmi dlho spolu hádžeme do mláky na poľnej ceste.

O svetle leta

Analógový august

Keď teraz myslím na august, v spomienkach sa mi vybavujú dni, keď ma veľmi bolela hlava a bola som chorá, keď bola chorá Ema a mali sme málo času a peňazí na výlety, na ďaleké cesty, ktoré vždy večer pri pohľade na glóbus z viedenského blšieho trhu plánujem. Ešte stále celkom jasne vidím obrazy jednej z tých nocí: ja nadránom vraciam, Ema sa budí, M. ju drží v náručí, som podráždená, podídem k nej a snažím sa ju v pokoji nakŕmiť. Proces, ktorý si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a sebaovládania. A potom, napriek fyzickej a psychickej únave, prežívame vďaka húkajúcej sove a spievaniu lastovičiek krásne svitanie.

Počas augustových dní som čítala denníky Etty Hillesum, možno aj kvôli nim som sa začala cítiť opäť  obdarovaná svetom, ránami, keď sa rozhodujem, ako využijem deň, tichá radosť, že z dní s batoľaťom sa dajú robiť sviatky, lebo je to udalosť, keď sa s Emou dvadsať minút dívame na mača, ktoré skáče po konároch slivky ako opica, keď raz podvečer po horúcom dni jeme grilované ryby a chodíme po tráve bosí, keď sledujeme vietor v korunách stromov, Ema robí: ššš-ššš a jej modrosivé rozjímavé oči mi vtedy pripomínajú oči dievčatka kdesi zo Sibíri. Takto naše dieťa hľadelo do korún stromov aj na cintoríne vysoko v horách neďaleko baníckej osady, kde sme sa vybrali raz v nedeľu, na cintoríne prenikavo bzučali osy a ja som si predstavovala červené čiapky trpaslíkov a permoníkov, ktorí sa možno s krompáčmi v rukách skrývajú za kmeňmi smrekov a sledujú nás. Hory majú čarovnú moc, aj keď bola Ema mrzutá, mali sme v ten deň veľkú radosť a môj otec nám potom cestou naspäť rozprával o svojej práci v bani, príbehy o srnkách, ktoré často pokojne postávali pri štôlni.

Pekné chvíle sme strávili aj s mojími starými mamami, s tou mladšou v záhrade nad mestom a v jej presvetlenom byte s parketami, kde Ema naťahovala bábike zo sedemdesiatych rokov vlasy a šaty ušité z dederónu. Raz popoludní, keď sme s tou staršou, 90-ročnou starou mamou pili kávu a jedli chlieb s kozím syrom, začala Ema chodiť. Hoci stará mama už videla prvé kroky svojich štyroch detí, možno aj niektorých vnúčat a pravnúčat, tešila sa z Eminho ťarbavého chodenia ako zo zázraku.

Teraz, keď toto píšem, už musím sedieť za stolom vo svetri, rána sú chladné a hory, ktoré vidím z okna už majú jesennú ostrosť. Čoskoro začneme vyhrievať dom kachľovými pecami a budeme intenzívne premýšľať, ako Emu od tých pecí dostať. Po večeroch budeme s M. pozerať filmy s ponožkami na nohách (ktoré uštrikovala 90-ročná stará mama) a budeme si hovoriť, že naše letné dni boli naozaj mimoriadne aj bez ciest a že v nich, napriek všetkému, bolo veľa lásky.

Svadobný piknik v horách