Analógový august

Keď teraz myslím na august, v spomienkach sa mi vybavujú dni, keď ma veľmi bolela hlava a bola som chorá, keď bola chorá Ema a mali sme málo času a peňazí na výlety, na ďaleké cesty, ktoré vždy večer pri pohľade na glóbus z viedenského blšieho trhu plánujem. Ešte stále celkom jasne vidím obrazy jednej z tých nocí: ja nadránom vraciam, Ema sa budí, M. ju drží v náručí, som podráždená, podídem k nej a snažím sa ju v pokoji nakŕmiť. Proces, ktorý si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a sebaovládania. A potom, napriek fyzickej a psychickej únave, prežívame vďaka húkajúcej sove a spievaniu lastovičiek krásne svitanie.

Počas augustových dní som čítala denníky Etty Hillesum, možno aj kvôli nim som sa začala cítiť opäť  obdarovaná svetom, ránami, keď sa rozhodujem, ako využijem deň, tichá radosť, že z dní s batoľaťom sa dajú robiť sviatky, lebo je to udalosť, keď sa s Emou dvadsať minút dívame na mača, ktoré skáče po konároch slivky ako opica, keď raz podvečer po horúcom dni jeme grilované ryby a chodíme po tráve bosí, keď sledujeme vietor v korunách stromov, Ema robí: ššš-ššš a jej modrosivé rozjímavé oči mi vtedy pripomínajú oči dievčatka kdesi zo Sibíri. Takto naše dieťa hľadelo do korún stromov aj na cintoríne vysoko v horách neďaleko baníckej osady, kde sme sa vybrali raz v nedeľu, na cintoríne prenikavo bzučali osy a ja som si predstavovala červené čiapky trpaslíkov a permoníkov, ktorí sa možno s krompáčmi v rukách skrývajú za kmeňmi smrekov a sledujú nás. Hory majú čarovnú moc, aj keď bola Ema mrzutá, mali sme v ten deň veľkú radosť a môj otec nám potom cestou naspäť rozprával o svojej práci v bani, príbehy o srnkách, ktoré často pokojne postávali pri štôlni.

Pekné chvíle sme strávili aj s mojími starými mamami, s tou mladšou v záhrade nad mestom a v jej presvetlenom byte s parketami, kde Ema naťahovala bábike zo sedemdesiatych rokov vlasy a šaty ušité z dederónu. Raz popoludní, keď sme s tou staršou, 90-ročnou starou mamou pili kávu a jedli chlieb s kozím syrom, začala Ema chodiť. Hoci stará mama už videla prvé kroky svojich štyroch detí, možno aj niektorých vnúčat a pravnúčat, tešila sa z Eminho ťarbavého chodenia ako zo zázraku.

Teraz, keď toto píšem, už musím sedieť za stolom vo svetri, rána sú chladné a hory, ktoré vidím z okna už majú jesennú ostrosť. Čoskoro začneme vyhrievať dom kachľovými pecami a budeme intenzívne premýšľať, ako Emu od tých pecí dostať. Po večeroch budeme s M. pozerať filmy s ponožkami na nohách (ktoré uštrikovala 90-ročná stará mama) a budeme si hovoriť, že naše letné dni boli naozaj mimoriadne aj bez ciest a že v nich, napriek všetkému, bolo veľa lásky.

Svadobný piknik v horách

Svetlé dni

Jazero

V aute hovorím Eme, že už len chvíľu musí vydržať a potom už uvidí jazero so striebristou vodou, ešte dva kilometre a prvý raz si do vody namočí nohy, bude sa hrať v piesku a so zvrašteným čelom trhať ďatelinu na trávnatom brehu. Chvíľu ma počúva a potom sa na okamih spolu pozrieme z okna - na polia s ešte nedozretou pšenicou a na opustený dom pri lese so zavretými okenicami, okolo ktorého začínajú kvitnúť vlčie maky. V takom dome by som chcela niekedy bývať, poviem M., v takom blízko lesa a lúk, kde by sme sa naše deti strácali a vždy večer by sa špinavé vrátili domov, aj s dážďovkami a drobnými žabami vo vreckách.

Sedíme na brehu jazera a dívame sa na vodu, dvaja chlapci naháňajú psa, potom sa rozbehnú k vode a šťastne kričia, objímajú psa okolo krku, ponárajú sa a špliechajú. V diaľke plávajú jachty, vo vánku sa trepocú ich plachty a potom vidím M., ako s Emou kráča k vode a ja prvý raz počujem vzdialený hlas môjho dieťaťa medzi inými hlasmi, medzi hlasmi detí a hlasmi prírody.

Spoza stromov na opačnom brehu jazera vytŕča veža zámku z konca 18. storočia. Myslím na obrazy, ktoré sme tam pred hodinou videli: pán pod slnečníkom pri vstupnej bráne ráta papierové vstupenky; otec, syn a stará mama s broskyňovým rúžom na perách stoja pri fontáne, na zápästí starej mamy sa hojdá fotoaparát (bim-bam-bom šepkám Eme nenápadne do ucha); orechové oblátky so zámkom na škatuli; traktor kosiaci trávnik, ktorého vrčanie narúša ticho horúceho poludnia.

Pred búrkou sa piesková pláž vyprázdni, odháňame komáre, ktoré nám cicajú krv, v diaľke sa začne blýskať. Vzduch vonia grilovaným jedlom ľudí, ktorí odišli a dažďom, ktorý obíde náš breh jazera a privedie do tŕstia labuť s dlhým bielym krkom. Nielen Ema je ňou očarená, keď k nám pripláva celkom blízko, všetci traja si obzeráme jej telo, vravíme Eme, pozri, tam má oko a tam má zobák a pozri, teraz si do vody ponorila hlavu.

Obyčajný deň s dieťaťom pri vode sa zmenil na udalosť. Všetko je nové, ešte neobjavené. Večer, keď ma Ema v spánku objíma a pije moje mlieko, myslím na steblá trávy a na vážky poletujúce nad vodou, na to, ako sa Ema na ne zamyslene dívala a mne napadlo, že sa neviem naozaj pozerať a že ma moje múdre dieťa učí všímať si pekný svet oveľa dôslednejšie.