4/52

Kráčame popri bežkárskej stope, vietor sfukuje zo stromov sneh a stromy kvília, ich konáre praskajú, tie zvuky akoby vychádzali z útrob zeme. Stretávame ukrajinskú princeznú s malinovoružovými ústami a kožušinovou čiapkou, ktorá so zdvihnutou hlavou a lesklými bežkami rýchlo zmizne za najbližšou zákrutou. 

Sama s E. v lese. Hodí sa do snehu tvárou a potom nešťastná plače, zdvihnem ju a oprášim, utriem jej slzy a nos, vyberiem z batoha trochu jedla. Jeme, stojac v snehu, potom sa E. snaží zo snehu vyrábať „lopty“ a hádzať ich do mňa, potom je už skoro obed a my sme unavené a v chate pijeme čaj. Cez okno vidíme prichádzať lyžiarov, o chvíľu už jedia pečené rebierka a zemiaky, pijú pivo, ich angličtina sa mieša s maďarčinou, je čas ísť, odložiť prázdnu misku z polievky a na zastávke počkať na autobus.

Na inej prechádzke E. neustále plačúca, E. neustále v náručí. Dívam sa na M. ako ju nesie, v diaľke vidím fľak jeho modrej bundy, v snehu vidím stopy zvierat, počujem motorovú pílu. Svet je snehom nachvíľu stíšený, ale nie je čas na to myslieť: už pri mne stojí M. s kričiacou E., jej ulepená tvár a hnis v očiach, čas vrátiť sa späť. Nachvíľu ticho, na okamih v ušiach počujeme vlastný dych. E. nám hovorí, že jej M. postaví v záhrade dom zo snehu, kde si zoberie stoličku a bude tam jesť šalátovú polievku, jej pekná túžba nás poháňa vpred. Ťahám za sebou sánky a opäť pred sebou vidím vzdialenú modrú bundu M., myslím na uplynulé rána, keď sme s E. ležali v posteli a ona mi ukazovala zimnú oblohu pred východom slnka (v utorok vravela: dnes je ružová a v stredu dnes je „anžová“ (oranžová)), premýšľam o týchto dňoch, keď som neskoro popoludní varila E. v prastarom hrnci kašu, keď M. napúšťal do vane vodu pre malé sesternice, aby sa tam kúpali dovtedy, kým voda nebude studená a nebudú mať fialové ústa; keď som mala vždy večer neustále chuť prečítať si zimnú esej Charlesa Simica, ale neprečítala som, lebo únava, lebo ten hnis v očiach E., lebo detská nespavosť a sople.