piatok, 18. apríla 2014

15/52



    15/52: dobrodružstvá v daždi a málo spánku počas svetlých mesačných nocí

štvrtok, 10. apríla 2014

14/52


   14/52: je apríl a Ema je zamilovaná do hmyzu v suchej tráve

štvrtok, 3. apríla 2014

13/52



   13/52: dni, keď o piatej pijem čaj, jem keksíky a dívam sa na E.

štvrtok, 27. marca 2014

12/52


   12/52: prvý jarný deň v zámockej záhrade na Morave

streda, 19. marca 2014

11/52


   11/52:  v nedeľu skoro ráno sa s Emou hráme v mokrom jarnom snehu

streda, 12. marca 2014

10/52


   10/52: svetlé marcové dni s malou kvetinárkou

piatok, 7. marca 2014

9/52


   9/52: konáre, vetvičky a rôzne prúty sú teraz najobľúbenejšie hračky

streda, 26. februára 2014

8/52


    8/52: aspoň vysoko v horách sa môžeme tešiť zo snehu

piatok, 21. februára 2014

7/52


   7/52: veľa kníh, veľa objatí, veľa Eminho smiechu zo spánku počas týchto nocí

streda, 12. februára 2014

6/52


6/52: v nedeľu raňajkujeme oblečené v šatách jogurtový koláč a potom voniame všetky jarné kvety, ktoré nám doma rozkvitli

streda, 5. februára 2014

5/52


    5/52: slnečné rána s dievčatkom v poliach

pondelok, 27. januára 2014

4/52


   4/52: dopoludňajšie hodiny ornitológie - Ema mi ukazuje, kde je kavka, havran a sojka

streda, 22. januára 2014

3/52


   3/52: ranné prechádzky s výhľadom na hory, srnky a kravy máme najradšej

streda, 15. januára 2014

The 52 Project 1-2/52


       1/52: popoludňajší spánok po intezívne strávenom čase v kostole, dievčatko mávalo kňazovi a on jej, bozkávalo postavičky idúce do Betlehema, spievalo a tancovalo

         2/52: hry v slnečnej záhrade školy môjho brata v Rakúsku


piatok, 20. decembra 2013

Adventné večery


Obvykle je to takto: počas Eminho popoludňajšieho spánku pijem kávu a dívam sa z okna, na ružové zimné svetlo na horách alebo na hmlu, ktorá padne na mesto. Vtedy mám chuť obliecť si kabát a ísť fotiť,  sama a v pokoji, nemusieť byť pohotová a dobre zorganizovaná, no s každým ďalším hltom kávy mi je jasné, že to teraz nejde, že teraz je tu dieťa, ktoré sa často budí a potrebuje mlieko.  A tak sedím za počítačom a píšem, inokedy ležím na posteli a rozmýšľam o dni, ktorého časť je za mnou a časť predo mnou, sú to tiché chvíle sprevádzané brechotom našich psov a plytkým dychom dieťaťa.

Povedala som si, že zimné večery nebudú dlhé a nudné, a tak, keď sa Ema zobudí a naolovrantuje, vezme si hračku, s ktorou pôjde na prechádzku a potom sa vyberieme do tmy. Prechádzame sa po uliciach, ukazujem Eme v oknách vianočné ozdoby, veľké hviezdy a farebné žiarovky, stretávame psov a mačky, deti v šuchotajúcich zimných overaloch, starých ľudí šmýkajúcich sa na ľade. Veľmi sa mi páči, ako moje dieťa vyhľadáva pohľady okoloidúcich a usmieva sa na nich, je to dieťa s magickým pohľadom, malá nositeľka svetla.

Vrátime sa s červenými lícami a studenými nohami, pripravím čaj a potom sa hráme. Staviame z kociek veže, hráme na klavíri, kúpeme dievčatko pri horúcej kachľovej peci, inokedy Ema divoko jazdí na hojdacom koníkovi, ja jej tlieskam a povzbudzujem ju: rýchlejšie, vtáčatko, rýchlejšie! Občas nevie, čo so sebou, hrať sa jej nechce, piští, kričí, pobehuje sem a tam. Vezmem ju do náručia, snažím sa byť trpezlivá a v duchu sa pýtam: čo toto dieťa potrebuje? Na plagáte s obrázkami vtákov jej ukážem sýkorku, zo skrine zložím nafukovaciu loptu, postavím ju na okno a ukazujem jej autá. Niečo vždy pomôže.

Večernou uspávankou je teraz knižka Potulky zimou, ja mám najradšej dvojstranu s obrázkami bytov obyvateľov zimného mestečka, Ema zase tajomného motocyklistu a pani hrajúcu na husliach, ktorá má v Kultúrnom dome koncert. Keď sa mi zdá, že je už čas, zhasnem svetlo a vždy dúfam, že dieťatko rýchlo zaspí. Často to tak nie je a ja sa vo vnútri začnem búriť (to nie je fér, ja si chcem čítať; to nie je fér, ja chcem ísť na internet), po dvadsiatich minútach ma to prejde a potom si užívam teplé telíčko dieťaťa, ktoré ma v polospánku bozkáva a hladká.

Rada sa v noci pozerám na Emu a M., prikrývam ich, spoza stránok svojej knihy kontrolujem ich spánok. Vždy v noci premýšľam o ďalšom dni, plánujem prechádzky a návštevy obchodov, teším sa na raňajky pri adventnom venci a na to všetko, čo nás čaká. Nakoniec zhasnem svetlo i ja, spomeniem si ešte na dva verše z knižky, ktorú takmer každý večer čítam („Je noc, je hviezda, je kus neba. / Je mekot nežných ovečiek.“*), pozriem sa na žltý mesiac a zaspím.


*Peter Milčák