pondelok, 22. septembra 2014

Slávnosť v rozkvitnutej záhrade


 Pamätám si na ten deň, je začiatok mája, v záhrade kvitnú jablone a ja sa cez okno dívam na M., ktorý fotí kyticu položenú na bielej stoličke, ktorú sme aj so stolom a ďalšou stoličkou priniesli od susedov. Podíde ku mne brat a ja mu hovorím, že kedysi sa mi pri slove secesia vybavil presne tento biely nábytok susedov, koláč na tanierikoch a čaj podávaný v porcelánových šálkach počas neskorých jarných večerov.

Potom dom vonia kávou a tužidlom na vlasy, žehlíme šaty a deti naťahujeme do pančúch, čistíme im topánky, na ktoré sa v záhrade lepí pokosená tráva,  berieme ich do náručia, lebo mrnčia, snažíme sa ich presvedčiť, aby sa aspoň na okamih pozreli do objektívu. 

Na druhý deň studený vietor rozfukuje po záhrade biele balóny, sedíme v kuchyni a aperolom si pripíjame na zdravie mladomanželov. Syčanie vyprážajúcich sa rezňov, zurčanie vody, ktorú lejem kvetom do vázy, krájanie svadobnej torty peknej ako obrázok. Myslím na Emu, ktorá sa po svadobnom obrade rozbehla von z kostola, aby mohla čo najrýchlejšie plašiť holuby, obraz pripomínajúci  vydávajúcu sa Julie Delpy v Bielej.

Popoludní všetci spia, zbadám vrabca, ktorý chvíľu poskakuje po podobločnici , zakryjem bosú Eminu nohu trčiacu spod pásikavej periny a potom už spím a vo sne naháňam oblečená do svadobných šiat, aj s Emou a Julie Delpy, parížske holuby.




štvrtok, 18. septembra 2014

Vlčie dni






Od soboty, keď sme spali v lese a v noci počuli ruju, je E. očarená divými zvieratami. Najmä vlkom.  Každý deň  ho chodíme hľadať, šepkáme, aby sme vlka neodplašili , skúšame  ho lákať na pohánkové chrumky. Aj včera večer nás E. s palicou  v ruke viedla prašnou cestou, až kým vlka nezbadala a s bázňou v očiach nám o ňom prišla povedať. S M.  jej ešte stále závidíme, vidieť vlka bol vždy nás sen.

pondelok, 15. septembra 2014

34,35/52



Slnečné dni po žatve voňajúce hnijúcim ovocím, krkavce, ktoré letia príliš nízko a my počujeme trepot  ich krídel,  riekanka o lánoch žita,  ktorú Eme hovorím 29. augusta, keď sa na poli hrá, že spí a ja musím sledovať  jej zatvorené oči. Cestovanie autobusom aj s Eminou sesternicou do dedín v okolí, kráčať lesnými cestami a na stromoch hľadať turistické značky, utekať pomedzi kríky čučoriedia a potom padať do blata, vracať sa unavení slnkom. Neskoré olovranty s M., ktorý nám rozpráva, koho liečil v nemocnici, tá pekná cesta, po ktorej vždy skoro ráno cestuje a ja sa vtedy budím a predstavujem si, čo v tej chvíli práve vidí. Večerný vietor a chlad pred západom slnka, kytica z ďateliny, septembrové kúpanie vo vodách L. Mary, utieranie sa  do svetrov, pišťanie dievčatka, z ktorého sú iní prekvapení, z ktorého bolia uši. Pohľad do izby už skoro za tmy, Ema, ktorá sedí na zelenom nočníku a M. jej  číta, pätnásť minút, tridsať, treba prečítať všetko. Ležať pri zaspávajúcom dieťati a v mysli tvoriť vety do poviedok, šepkať si s Bohom tajomstvá, plánovať ďalší deň, tešiť  sa na dlhé raňajky, svietiť neskoro do noci a veľa čítať.