Posledný deň v októbri

Tridsaťminútová cesta autobusom, tyčinky mrviace sa na sedadlo, líška na lúke, para stúpajúca z termosky muža sediaceho pred nami, ľad na skalách okolo cesty, euforickí turisti v páperových bundách, ich hlasy, ktoré narúšajú ospalé ticho; slnko, ktoré sa odrazí od zlatej retiazky šoféra, keď vystupujeme.

Skákať po snehu a vode, zbierať šišky, hľadať v blate pri kalužiach stopy jeleňa, dotýkať sa modro-bielej turistickej značky namaľovanej na stromoch, piť ľadovú vodu zo studničky, plašiť z rúbaniska medveďa, ktorý sa v ňom možno skrýva a možno aj nie. Byť celkom sama s dievčatkom v lese, rozprávať sa s ním, mlčať s ním, niesť ho, keď už nevládze.

 Podvečer vybrať z hrnca horúcu kukuricu a hovoriť o tom zlatom svetle M., spomenúť svätých v bielych rúchach, ktorých som si predstavovala, že sedia na stromoch, veľký zástup zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Myslieť na ich príbehy, inšpirovať sa ich životmi, túžiť po ich živote a zároveň sa ho báť, hovoriť o tom celkom krátko, odbehnúť k prebúdzajúcemu sa dieťaťu, stavať mu z perín dom a potom celý večer popíjať čaj a hrať sa so skladačkami.