Slávnosť v rozkvitnutej záhrade

 Pamätám si na ten deň, je začiatok mája, v záhrade kvitnú jablone a ja sa cez okno dívam na M., ktorý fotí kyticu položenú na bielej stoličke, ktorú sme aj so stolom a ďalšou stoličkou priniesli od susedov. Podíde ku mne brat a ja mu hovorím, že kedysi sa mi pri slove secesia vybavil presne tento biely nábytok susedov, koláč na tanierikoch a čaj podávaný v porcelánových šálkach počas neskorých jarných večerov.

Potom dom vonia kávou a tužidlom na vlasy, žehlíme šaty a deti naťahujeme do pančúch, čistíme im topánky, na ktoré sa v záhrade lepí pokosená tráva,  berieme ich do náručia, lebo mrnčia, snažíme sa ich presvedčiť, aby sa aspoň na okamih pozreli do objektívu. 

Na druhý deň studený vietor rozfukuje po záhrade biele balóny, sedíme v kuchyni a aperolom si pripíjame na zdravie mladomanželov. Syčanie vyprážajúcich sa rezňov, zurčanie vody, ktorú lejem kvetom do vázy, krájanie svadobnej torty peknej ako obrázok. Myslím na Emu, ktorá sa po svadobnom obrade rozbehla von z kostola, aby mohla čo najrýchlejšie plašiť holuby, obraz pripomínajúci  vydávajúcu sa Julie Delpy v Bielej.

Popoludní všetci spia, zbadám vrabca, ktorý chvíľu poskakuje po podobločnici , zakryjem bosú Eminu nohu trčiacu spod pásikavej periny a potom už spím a vo sne naháňam oblečená do svadobných šiat, aj s Emou a Julie Delpy, parížske holuby.