Slnečná izba

Po obede je čas na hry v slnečnej izbe. Hádžeme si ružovú trblietavú loptičku, Ema sa potkýna a napodobňuje let motýľov, Ema tancuje, skladá so mnou bielizeň a pospevuje si la-la. Keď sa mi zdá, že je už unavená, vezmeme si hŕbu knižiek a ideme si čítať. Ukazujem jej macka sediaceho na stoličke a nočník dievčatka Aničky, čo-to jej poviem o veveričke zbierajúcej šišky a o diviakovi, ktorý hltavo zjedol svoj obed a teraz ho bolí brucho. Po tretej knižke má Ema čítania dosť, objíme ma, napije sa mlieka a zaspí. Poberiem sa umyť jej svetlomodrú misku a poupratovať kuchyňu, v mysli sa vraciam k nášmu obedovaniu: dieťatko vyberá z polievky rezance a zeleninu a ja mu hovorím: toto je kvaka, toto je topinambur, toto je mrkva a tu je mäsko.

Odnášam z izby ľalie, nech sa Eme dobre spí, vôňa kvetov začala byť nepríjemná, vtieravá. Môj otec chodil dva dni po dome a rozmýšľal, čo ho tak dráždi. Bola to vôňa ľalií vyťahujúca spomienku z jeho detstva: mŕtva príbuzná v rakve je obložená ľaliami, je leto a čaká sa niekoľko dní, kým ju pochovajú, vzduch je horúci a prenikavá vôňa ľalií má zabrániť šíreniu pachu z rozkladajúcej sa mŕtvoly. Otec nám o tom hovorí pri obede, mame sa dvíha žalúdok, M. sa smeje, Ema sa smeje tiež, aj s mrkvou a kvakou vo vlasoch.

Myslím na otcovu mŕtvu príbuznú a so svojou knihou si líham k Eme, žmúrim do slnka a teším sa z ticha, ktoré mi Emin spánok prináša. Prikrývam dieťatku chrbát a obraciam stránky, deti vo Vlnách V. Woolfovej rastú a ich svety sú fascinujúce, svetlo medzi lístkami ríbezľových kríkov mi pripomína aj moje detstvo a dozrievanie, aj ja chcem ako Susan raz kráčať lúkou s mojími synmi a dcérami, ktorí boli kedysi pozakrývaní v postieľkach sieťami na ovocie a budú, vyšší ako ja, vrhať tiene na trávu.

Slnko zmenilo charakter izby, je čas na olovrant a na hry, vravím čerstvo zobudenému dieťatku. Tak rada by som si ešte pospala a s Emou v náručí sa vyhrievala v slnečnej izbe, ale to sa jej samozrejme nechce.  Chvíľu sa hráme a potom sa vyberieme ďalej napĺňať náš deň. Vlakmi, suchými lístkami brezy a drobnými skalkami, ktoré dlho, veľmi dlho spolu hádžeme do mláky na poľnej ceste.