sobota, 14. septembra 2013

Analógový august


Keď teraz myslím na august, v spomienkach sa mi vybavujú dni, keď ma veľmi bolela hlava a bola som chorá, keď bola chorá Ema a mali sme málo času a peňazí na výlety, na ďaleké cesty, ktoré vždy večer pri pohľade na glóbus z viedenského blšieho trhu plánujem. Ešte stále celkom jasne vidím obrazy jednej z tých nocí: ja nadránom vraciam, Ema sa budí, M. ju drží v náručí, som podráždená, podídem k nej a snažím sa ju v pokoji nakŕmiť. Proces, ktorý si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a sebaovládania. A potom, napriek fyzickej a psychickej únave, prežívame vďaka húkajúcej sove a spievaniu lastovičiek krásne svitanie.

Počas augustových dní som čítala denníky Etty Hillesum, možno aj kvôli nim som sa začala cítiť opäť  obdarovaná svetom, ránami, keď sa rozhodujem, ako využijem deň, tichá radosť, že z dní s batoľaťom sa dajú robiť sviatky, lebo je to udalosť, keď sa s Emou dvadsať minút dívame na mača, ktoré skáče po konároch slivky ako opica, keď raz podvečer po horúcom dni jeme grilované ryby a chodíme po tráve bosí, keď sledujeme vietor v korunách stromov, Ema robí: ššš-ššš a jej modrosivé rozjímavé oči mi vtedy pripomínajú oči dievčatka kdesi zo Sibíri. Takto naše dieťa hľadelo do korún stromov aj na cintoríne vysoko v horách neďaleko baníckej osady, kde sme sa vybrali raz v nedeľu, na cintoríne prenikavo bzučali osy a ja som si predstavovala červené čiapky trpaslíkov a permoníkov, ktorí sa možno s krompáčmi v rukách skrývajú za kmeňmi smrekov a sledujú nás. Hory majú čarovnú moc, aj keď bola Ema mrzutá, mali sme v ten deň veľkú radosť a môj otec nám potom cestou naspäť rozprával o svojej práci v bani, príbehy o srnkách, ktoré často pokojne postávali pri štôlni.

Pekné chvíle sme strávili aj s mojími starými mamami, s tou mladšou v záhrade nad mestom a v jej presvetlenom byte s parketami, kde Ema naťahovala bábike zo sedemdesiatych rokov vlasy a šaty ušité z dederónu. Raz popoludní, keď sme s tou staršou, 90-ročnou starou mamou pili kávu a jedli chlieb s kozím syrom, začala Ema chodiť. Hoci stará mama už videla prvé kroky svojich štyroch detí, možno aj niektorých vnúčat a pravnúčat, tešila sa z Eminho ťarbavého chodenia ako zo zázraku.

Teraz, keď toto píšem, už musím sedieť za stolom vo svetri, rána sú chladné a hory, ktoré vidím z okna už majú jesennú ostrosť. Čoskoro začneme vyhrievať dom kachľovými pecami a budeme intenzívne premýšľať, ako Emu od tých pecí dostať. Po večeroch budeme s M. pozerať filmy s ponožkami na nohách (ktoré uštrikovala 90-ročná stará mama) a budeme si hovoriť, že naše letné dni boli naozaj mimoriadne aj bez ciest a že v nich, napriek všetkému, bolo veľa lásky.















4 komentáre:

  1. Tie najsilnejšie úprimné slová, aké som za poslednú (a veruže dlhú predlhú!) dobu mala možnosť čítať. Krásne.

    V.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. krásne obrázky a hrejivé slová, mali ste výnimočné leto. som potešená, ďakujem.
    prajem vám (s)pokojnú jeseň :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. nedávno som písala o tom, že teraz je doba predstierania a všetkého úžasného a vyhlásila som september za mesiac zdieľania života takého, aký naozaj je. V tomto texte a fotkách je všetko, čo som hľadala celé leto, krásna aj ťažkosť života, vyvážené a úprimné. aj ja to tak cítim a ďakujem za toto vyjadrenie slovami. Budem zdieľať a posúvať ďalej!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. ďakujeme pekne za povzbudzujúce reakcie. ps: leto na našom blogu ešte nekončí, pribudnú aj digitálne obrázky :)

    OdpovedaťOdstrániť