Jazero

V aute hovorím Eme, že už len chvíľu musí vydržať a potom už uvidí jazero so striebristou vodou, ešte dva kilometre a prvý raz si do vody namočí nohy, bude sa hrať v piesku a so zvrašteným čelom trhať ďatelinu na trávnatom brehu. Chvíľu ma počúva a potom sa na okamih spolu pozrieme z okna - na polia s ešte nedozretou pšenicou a na opustený dom pri lese so zavretými okenicami, okolo ktorého začínajú kvitnúť vlčie maky. V takom dome by som chcela niekedy bývať, poviem M., v takom blízko lesa a lúk, kde by sme sa naše deti strácali a vždy večer by sa špinavé vrátili domov, aj s dážďovkami a drobnými žabami vo vreckách.

Sedíme na brehu jazera a dívame sa na vodu, dvaja chlapci naháňajú psa, potom sa rozbehnú k vode a šťastne kričia, objímajú psa okolo krku, ponárajú sa a špliechajú. V diaľke plávajú jachty, vo vánku sa trepocú ich plachty a potom vidím M., ako s Emou kráča k vode a ja prvý raz počujem vzdialený hlas môjho dieťaťa medzi inými hlasmi, medzi hlasmi detí a hlasmi prírody.

Spoza stromov na opačnom brehu jazera vytŕča veža zámku z konca 18. storočia. Myslím na obrazy, ktoré sme tam pred hodinou videli: pán pod slnečníkom pri vstupnej bráne ráta papierové vstupenky; otec, syn a stará mama s broskyňovým rúžom na perách stoja pri fontáne, na zápästí starej mamy sa hojdá fotoaparát (bim-bam-bom šepkám Eme nenápadne do ucha); orechové oblátky so zámkom na škatuli; traktor kosiaci trávnik, ktorého vrčanie narúša ticho horúceho poludnia.

Pred búrkou sa piesková pláž vyprázdni, odháňame komáre, ktoré nám cicajú krv, v diaľke sa začne blýskať. Vzduch vonia grilovaným jedlom ľudí, ktorí odišli a dažďom, ktorý obíde náš breh jazera a privedie do tŕstia labuť s dlhým bielym krkom. Nielen Ema je ňou očarená, keď k nám pripláva celkom blízko, všetci traja si obzeráme jej telo, vravíme Eme, pozri, tam má oko a tam má zobák a pozri, teraz si do vody ponorila hlavu.

Obyčajný deň s dieťaťom pri vode sa zmenil na udalosť. Všetko je nové, ešte neobjavené. Večer, keď ma Ema v spánku objíma a pije moje mlieko, myslím na steblá trávy a na vážky poletujúce nad vodou, na to, ako sa Ema na ne zamyslene dívala a mne napadlo, že sa neviem naozaj pozerať a že ma moje múdre dieťa učí všímať si pekný svet oveľa dôslednejšie.